Predstavte si to. Politika je len divadlo. Je jedno kto tam bude, či Fico, či Dzurinda, všetci sú len bábky, vytrvalí herci. Je jedno aká vláda tam bude, či pravicová, či ľavicová, obe budú štát ďalej zadlžovať, diaľnice sa budú stavať čoraz pomalšie, a starostlivosť o občana bude mizernejšia. Ale kto potom rozhoduje? Kto píše zákony? Kto ťahá za nitky?
Keby som chcel ísť do politiky, musel by som si nájsť niekoho, kto by ma podporoval. Nejakého mecenáša. Chcel by som uspieť, a tak by som si musel zariadiť obrovskú kampaň. Bilbordy, letáky, akcie s pivom a gulášom pre mojich voličov. Musel by som mať na svojej strane médiá, ktoré mi spravia imidž silného a láskavého vodcu. Musel by som si získať dôchodcov a kresťanov. Oni tvoria základ. Samozrejme by som navštívil nejaké tie hodiny herectva, psychológie a stal by som sa dobrým rečníkom. Toto všetko by sa dalo dosiahnuť len s pomocou silného kapitálu. Musel by za mnou stáť človek, ktorý má veľký vplyv, ale takmer nikto ho nepozná. Ten človek by vlastnil sieť veľkých firiem s vplyvom na mediálne skupiny. Vo voľbách by som vďaka silnej kampani uspel, a po čase by som zistil, že môj mecenáš mal viac želiezok v ohni, ak by to náhodou so mnou nevyšlo. Som tam. Mám vplyv, a svojich ľudí v strane. Nie som zlý, chcem len v živote niečo dokázať.
Pomaly som sa udomácnil a som veľmi vďačný svojmu mecenášovi za všetko čo som dokázal. Po čase sa však ozve, že by bolo dobré keby som mu niečo schválil, len takú maličkosť, predať štátne elektrárne jeho známemu. Prečo nie, však mi toľko pomohol, spravím preňho túto drobnosť. Budem mať predsa z toho províziu, sponzor bude spokojný, a na trhu zvýšim konkurencieschopnosť. Predám ďalší podnik, poskytujem svojím známym štátne zákazky, a plat politika ani nepotrebujem. Všetko však podriaďujem jednoduchému pravidlu: „Svojmu sponzorovi nepoviem nikdy nie!“. Keď sa začnú ľudia búriť, umelo s kamarátmi v politike vytvorím nejakú kauzu. Pôjdeme do telky a budeme sa hádať. Večer si spolu doprajeme dobrú večeru, a na všetkom sa z chuti zasmejeme. Len tá európska únia nám trocha berie kšefty, schvaľujú si veľké zákony v europarlamente, ale sponzor hovorí, že aj tam má svojich ľudí. Nepotrebuje mať predsa 100 politikov v každej krajine vo svojich službách, keď ich stačí mať 100 v europarlamente. Blížia sa ďalšie voľby, a tak sľúbim že v ďalšom volebnom období dokončím diaľnice, a študenti budú chodiť vlakom zadarmo. Lenže tentokrát nevyhrám. Vyhrá niekto iný, no sponzor je spokojný, lebo je to ďalší jeho človek.Nič sa nezmenilo. No aj ja som spokojný, sponzorovi som zarobil miliardy, z ktorých mám províziu. Nemám sa čoho báť, ľudia to neriešia, majú iné záujmy, veď dneska je v telke futbal. Som spokojný dokonca života. Troška ma však hryzie svedomie, ale nieje to nič hrozné, veď som nedopadol ako Kennedy.
Tak ako? Bola to bláznivá predstava? Stačí si položiť otázku typu „Kto má prospech z dnešných zákonov? Občan alebo veľké spoločnosti?“ Komu vyhovuje že štát vyhladzuje malých a stredných podnikateľov? Je to v prospech ľudí, aby sa voda vyvážala do zahraničia? Ochrana GMO produktov ochraňuje aj občanov? Kto má z toho prospech, že sa diaľnica stavia 20 rokov, občan alebo Váhostav? Neviem, ale mne tu vychádzajú jednoznačné odpovede. Každý človek je ovplyvniteľný, niekto ani nevie, že je podplácaný, prijíma len „dary“. Na každého platí niečo iné. Politici možno nie sú zlí, len si robia svoj biznis. Škoda že je to len na úkor nás, občanov.
A kto sú tí sponzori? Na Slovensku už nič nieje slovenské. Slovenské médiá sú už nadnárodné, naše strategické podniky sú rozpredané, a náš trh je otvorený zahraničným firmám ako nikdy predtým. Možno jedna finančná skupina vlastní všetky strategické podniky v Európe. A možno práve táto skupina vlastní aj naše zákony. A možno nielen naše. Bohatstvo rovná sa moc. Kto má moc, ten ju jednoducho použije vo svoj prospech. Naši politici nemajú žiadnu moc. Neboja sa. Niesu právne zodpovedný za svoje rozhodnutia. Ako je to možné? Každý je predsa zodpovedný za to, čo robí. Zlodej keď kradne, je zodpovedný za svoje činy, a čaká ho trest. Ale nášho politika nie.
Každý má svoj názor na politiku, toto bol ten môj.