Vážim si príležitosti. Prítomnosť je presýtená ľuďmi, ktorí zdieľajú svoje pocity, myšlienky, či nálady prostredníctvom internetu, a dúfajú, že si ich niekto na druhej strane prečíta. Aj o tom je blogovanie. Niekto píše básne, niekto predkladá verejnosti svoj politický postoj, iný odhaľuje chyby či prešľapy súčasného systému. Pri čítaní blogov sa dá jednoducho zistiť, ako rozmýšľa národ. Viem, že nie každý píše, píšu skôr tí, ktorí sa chcú o svoje myšlienky deliť, tí, ktorí sa neboja internetovej kritiky, alebo tí, ktorí majú v sebe aspoň štipku líderstva, a chcú aby ich myšlienky boli nasledované. Vyzerá to ako dokonalá sloboda prejavu.
Ale nie každý názor je správny, nie každý článok je prínosom. Lenže každý z nás je iný, každý vie niečo, čo ja nie. Ako teda určiť, ktoré myšlienky sú tie, ktoré obohatia čitateľa? Niekedy to určuje sám čitateľ, ktorý si článok prečíta, inokedy to určí administrátor blogu. Poznám prípady blogerov, ktorí písali na portáli sme.sk, a ich články boli skryté alebo mazané, blogeri boli vylúčený z komunity. Stane sa to aj mne, práve tu? O čom písali?
– obrátený pohľad na vojnu proti terorizmu
– o klamlivej západnej ideológii
– propagovali zakázané slovenské médiá
Prečo sa o týchto témach nesmie písať? Sú škodlivé pre spoločnosť, alebo pre „ochrancov“ spoločnosti? Odpoveď nechám na Vás.
Ľudia, ktorí pravidelne čítajú blogy, majú zvyčajne všeobecný rozhľad, majú svoj svetonázor, podľa ktorého blog ocenia, alebo odsúdia. Každý by si mal právo vybrať podľa svojej slobodnej vôle, čo bude čítať, čomu uverí, čo bude jesť, kam a kedy pôjde. Prečo to v dnešnej dobe robia za nás iní? Kto im dal takú moc?
Chcete si vyskúšať cenzúru? Napíšte niečo o tom, ako si Američania zhodili dvojičky, napíšte niečo propagačné na adresu Slobodného vysielača, spropagujte Zem&Vek, a Rostasa, a uvidíte, že do hodiny zmizne článok z hlavnej stránky tak, ako sa to stalo mne. Za pokus to stojí, a človek si uvedomí, že demokracia, či sloboda prejavu už má iný význam.
Prajem Vám krásne a požehnané sviatky!